Mojim cieľom je pracovať na depolarizácii našej spoločnosti a podieľať sa na zmene mentality národa

Ako by si opísal svoje pocity po získaní ocenenia?

Najviac pociťujem vďačnosť za všetkých, ktorí sa ozvali, podpísali otvorený list alebo sa akokoľvek vyjadrili, hoci to pre nich nebolo ľahké. Som obzvlášť vďačný, že sme v tom neboli sami, že prišla oficiálna podpora z Nadácie zastavme korupciu a že náš čin je vnímaný ako správny krok. Túto vďačnosť necítim len za mňa, ale za všetkých, ktorí podporili našu iniciatívu.

Za čo presne si ho získal?

Ocenenie sme získali za iniciovanie otvoreného listu dekanovi Právnickej fakulty, po tom, čo vláda oznámila svoj plán zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry a odvolávala sa pritom na stanovisko dekana Eduarda Burdu. V liste sme ako študenti vyjadrili potrebu otvorenejšej komunikácie a volali sme po diskusii, kde by bol priestor jasne pomenovať argumenty oboch strán založenej na podložených dátach. Nevyzývali sme diskusiu medzi nami a dekanom, ale medzi odborníkmi na trestné právo, nakoľko dekanovo stanovisko nebolo písomné a ani priamo konfrontované protistranou v diskusii. Chceli sme teda otvorenú pluralitnú diskusiu na akademickej pôde, ako je to bežné pri iných témach.

Ako reagoval dekan na vznik študentskej iniciatívy?

Prvá reakcia bola, že vyjadril podporu kultivovanému spôsobu komunikácie, ktorý sme zvolili. O pár dní sme sa osobne stretli na koordinačnom stretnutí, kde nám bola diskusia sľúbená, avšak podľa dekana mal rozhodnúť o forme, čase a mieste diskusie akademický senát. Senát bol zvolaný až o mesiac, čo sme považovali za strategické predlžovanie, keďže odborné diskusie nevyžadovali nikdy predtým potvrdenie senátom. Po piatich hodinách z diskusie na akademickom senáte Právnickej fakulty vyplynulo, že samotná diskusia s dekanom sa nemôže uskutočniť, dokonca nám ani nebol sprístupnený priestor zorganizovať diskusiu na pôde našej fakulty. Argumentáciou bolo, že kým je daná téma v politickom procese, samotná diskusia by vraj bola spolitizovaná. Diskusiu po skončení politických procesov dekan znovu verejne prisľúbil, no doteraz, niekoľko mesiacov po hlasovaní v parlamente, ju stále nezorganizoval. My sme si svoju „úlohu“ splnili a diskusiu sme zorganizovali. Bola pluralitná a zúčastnilo sa jej niekoľko stoviek študentov. Konala sa na pôde Filozofickej fakulty a online ju videli desaťtisíce ľudí. Pozvali sme na ňu aj premiéra Roberta Fica, ktorý sa k mojej osobe a našej iniciatíve verejne zosmiešňujúco vyjadroval. Naše pozvanie zostalo bez odpovede. Preto sme pozvali sudcov, prokurátorov či advokátov, ktorí sa venujú trestnému právu.

Ako vnímaš súčasnú tendenciu na Slovensku, kde ľudia často rezignujú na politiku a svoju nespokojnosť vyjadrujú pasivitou? Myslíš si, že je to správna cesta?

Myslím si, že na Slovensku momentálne prechádzame nebezpečným trendom, keď sa zamieňa straníckosť s politikou. Je to veľmi nebezpečné, pretože politika sa dotýka každej oblasti života každého človeka. Povedať, že politika niekde nepatrí, je nezmysel. Preto som sa snažil zdôrazniť, že naša iniciatíva nie je politická a ja osobne nepodporujem žiadnu konkrétnu politickú stranu a ani som do žiadnej nevstúpil. Myslím si, že snaha súčasnej koalície o to, aby sa ľudia z ich odborov nevyjadrovali k politickým záležitostiam, je nebezpečná. To vytvára pasivitu. Na druhej strane je prirodzené, že niektorí ľudia sú z politiky unavení a nechcú sa vyjadrovať. Často angažovanosť nemusí a asi ani nemá byť vždy k veľkým veciam, ktoré sa dejú na celoštátnej úrovni, Naopak má ísť smerom k aktivitám v meste, na dedine, či v škole. To je pre nás všetkých dôležité. Preto som ani náš list dekanovi nevnímal ako hrdinský čin, ale ako povinnosť študenta Právnickej fakulty. Keď sa diala taká zásadná vec v mojom odbore, chcel som vyjadriť svoj názor, čo by mala byť podľa mňa prirodzená vec v zdravej občianskej spoločnosti.

Plánuješ sa v budúcnosti naďalej venovať rozvoju spoločnosti?

Samozrejme, právne témy sú len určitou časťou, keďže sa prioritne venujem humanitárnej a rozvojovej pomoci. Pre mladých ľudí nemusí byť dôležitá angažovanosť iba v oblasti verejného života viditeľného pre každého. Ja vidím svoje miesto napríklad aj v občianskom združení s názvom Spolu pomáhať, ktoré som založil približne pred rokom a na ktorom intenzívne pracujeme. Prioritne sa venujeme pomoci na Ukrajine a rozbiehame aj každoročný vzdelávací projekt v Iraku. Máme tiež niekoľko menších projektov na Slovensku, či Arménsku, kde sa snažíme reagovať na krízové situácie. V súčasnosti pracujem na čiastočný úväzok v Slovenskej katolíckej charite, kde pod značkou SlovakAid realizujeme projekty Ministerstva zahraničných vecí SR, konkrétne ide o výstavbu studní v Irackom Kurdistane.

Absolvoval si bronzovú a striebornú úroveň DofE. Ktoré charakterové vlastnosti v tebe program podporil najviac?

DofE ako celok ma naučilo rozmanitosti, čo vnímam veľmi pozitívne. Program ma v dobrom slova zmysle prinútil zaoberať sa viacerými vecami a mať širší záber. DofE ma ale naučilo najmä trpezlivosti a tomu, že keď si niečo zmysluplné zaumienim, má význam za tým ísť, aj keď to bude trvať dlho. S pomocou mentorov a Vedúcich som sa naučil analyzovať svoje ciele, určiť si, kam sa chcem dostať, a venovať sa tomu dlhodobo. Toto bolo pre mňa už v mladom veku kľúčové, keďže som si uvedomil, že ak si zvolím správny cieľ, môžem ho dosiahnuť, aj keď je náročný.

Ako hodnotíš skúsenosť s našim programom?

DofE odporúčam všetkým mladým ľuďom a často si naň spomínam najmä pri oblastiach, ktoré som si vďaka nemu zlepšil. Okrem balansu, ktorý mi priniesol formou športu a dobrovoľníctva, hodnotím veľmi pozitívne ciele v oblasti talentu, ktoré ma posunuli najmä vo formovaní svojich myšlienok na papier a kritického premýšľania nad problémami v našej spoločnosti. Skvelou skúsenosťou bol tiež ambasádorský program DofE.

Máš nejaké odporúčanie pre ľudí, ktorí nie sú voči situácii v našej krajine ľahostajní?

Nenechajte sa zdeprimovať tým, že problémy sa zdajú veľké a neriešiteľné. Skúste sa na realitu pozerať tak „dofácky“ a stanoviť si cieľ v rámci svojej malej komunity. Napríklad si môžete určiť merateľný cieľ, ako je porozprávať sa s niekým, kto má iný pohľad na vec. Alebo môžete urobiť niečo pre zlepšenie toho, čo sa vám v meste nepáči. Vyjsť zo svojej komfortnej zóny v malých krokoch a vyhnúť sa zbytočnému rozdeľovaniu pri citlivých témach najmä na sociálnych sieťach. Zamerajte sa radšej na svoju malú komunitu ľudí. Začnite sa rozprávať s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako vy, a naučte sa nezhodnúť sa bez hnevu. Zistite, že napriek nezhode môžete byť priateľmi a udržiavať dobré vzťahy. Malé bublinky sa nakoniec môžu spojiť do jednej veľkej bubliny, ktorá môže na Slovensku viesť k zmene a formovať spoločnosť. 

Aké sú tvoje skúsenosti s diskusiou s ľuďmi, ktorí majú odlišné názory, a čo považuješ za kľúčové pre úspešnú komunikáciu s nimi?

Najdôležitejšie, čo som si uvedomil, je, že základom je pýtať sa ich, ako veci vnímajú oni. Nepresviedčať ľudí o tom, že len ja mám pravdu a oni sa mýlia. Naopak, pýtať sa: „Prečo si toto myslíš? Alebo „Ako si prišiel k tomuto presvedčeniu?”. Sami napokon často priznajú, že niektorým veciam až tak dobre nerozumejú, alebo sú frustrovaní. Keď sa to isté stane nám, tiež to o niečom svedčí a treba sa nad tým zamyslieť. Keď ľudí hneď neodsúdime, nepresadzujeme si len svoj názor a navzájom sa počúvame, naskytne sa výborný priestor na diskusiu.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Plánujem sa naďalej venovať škole a spoznávať spoločnosť okolo seba, keďže chcem na Slovensku dlhodobo žiť. Plánujem pokračovať vo svojich aktivitách, najmä v humanitárnej činnosti a raz by som rád dokončil aj zlatú úroveň DofE. Mojím cieľom je pracovať na depolarizácii našej spoločnosti a podieľať sa na zmene mentality národa. To by podľa mňa mala byť úloha nás všetkých, ktorí tu chceme ostať a vnímame stav našej krajiny bez ohľadu na to, z akého sme politického či ideologického tábora. 

Chcel by si niečo dodať na záver?

Asi len to, že za tri semestre štúdia na univerzite som v rámci pracovných, školských a iných projektov precestoval viac ako 20 krajín. Po tomto období som rád, že som späť. Na Slovensku sa žije výborne, najmä v porovnaní s krajinami ako Irak, Palestína, Jordánsko, či Arménsko. Slovákom by veľmi pomohlo uvedomiť si tieto pozitíva. Nevzdávajme to!