Naučila som sa nebáť sa skúšať nové veci, vážiť si každodenný život a všetky svoje možnosti

Čím ťa program DofE oslovil?

Na konci prvého ročníka sme si spolu so spolužiakmi všimli plagáty DofE. Rozhodli sme sa zapojiť, lebo nás program  zaujal, poznali sme aj starších spolužiakov, ktorí boli Dofáci a Dofáčky, a videli sme príspevky o DofE aj na sociálnych sieťach. Vedúce programu boli super pani učiteľky, čo nám tiež pridalo na motivácii. Nakoniec sme sa so spolužiakmi zapojili v treťom ročníku. Chceli sme to vyskúšať a zistiť, či to zvládneme – a podarilo sa nám to.

Ako dobrovoľníčka si sa venovala práci s hendikepovanými. Čo ťa motivovalo zvoliť si tento cieľ?

Na začiatku som si nevedela predstaviť, čo by som mohla v rámci Dobrovoľníctva robiť. Naša pani učiteľka nám oznámila, že jedno centrum, ktoré sa stará o hendikepovaných klientov, hľadá dobrovoľníkov. Títo ľudia boli vo veku od dvadsať do štyridsať rokov. Spolu so štyrmi spolužiakmi sme sa rozhodli zapojiť, hoci sme nemali žiadne skúsenosti. Navzájom sme sa podporovali, lebo sme spočiatku cítili obavy. Po prvých desiatich minútach náš stres opadol – všetci boli veľmi milí a vďační. Veľmi som si ich obľúbila a vytvorili sme si pekné vzťahy.

Obdivovala som, že hoci títo ľudia nemajú ľahký život, nikdy sa nesťažovali. Naopak, boli veľmi vtipní a plní energie. Často som sa tam poobede chodila s nimi zabaviť, a verím, že aj oni sa so mnou dobre bavili. Mali radi humoristické relácie a vždy sa ma pýtali, akých ľudí zo showbiznisu mám rada – bolo to veľmi milé a vtipné. Organizovali sme pre nich kvízy a kurz prvej pomoci. Spätná väzba od nich bola úžasná. Táto skúsenosť ma naplnila energiou, a preto som tam zostala dobrovoľníčiť aj po ukončení programu DofE.

Čo ti táto skúsenosť osobne priniesla?

Naučila ma nebáť sa skúšať nové veci, vážiť si každodenný život a všetky svoje možnosti. Často sa stáva, že ľudia, ktorí nemajú úplné zdravie, si život vážia oveľa viac. Táto skúsenosť nás tiež zblížila s kamarátmi a celkovo to bolo skvelé obdobie.

Máš zážitok, ktorý si budeš dlho pamätať?

Tých zážitkov bolo veľa, stále sa niečo dialo. Pamätám si, ako jedna z klientiek centra, Miška, neustále chodila za dvere telefonovať s nejakou Ľubkou. Nakoniec sme zistili, že ten telefón bola len maketa a ona nás celý čas ťahala za nos. Bola veľmi vtipná. Vždy nám dodala sebavedomie svojimi poznámkami typu: "Hm, pekná si," alebo "Super, ide ti to." Mala som ju veľmi rada. Zaujímavé bolo aj to, že sa mi prelínal Šport s Dobrovoľníctvom, pretože moja trénerka tanca trénovala aj Mišku.

Aký bol tvoj cieľ v rámci Športu?

Vždy som sa venovala tancu. Spoločne s mojim tanečným kamarátom Viktorom, sme spolu chceli vytvoriť choreografiu. Keď nastali zmeny a neboli sme v tanečnej skupine, rozhodli sme sa dať si spoločný cieľ. Začali sme tvoriť choreografiu. Pre mňa osobne to bolo ťažšie. Viktor je veľmi dobrý talentovaný tanečník, ktorý ma motivoval a posúval ďalej. Ja som tiež prichádzala s rôznymi návrhmi. Bolo veľmi fajn takto spolu tráviť čas. 

Akému druhu tanca ste sa venovali?

Bola to taká fúzia žánrov, dalo by sa to nazvať komerčným tancom inšpirovaným najmä hiphopom.

Ako si sa dostala k foteniu a grafike?

Fotenie ma fascinovalo už od detstva, doma som mala rôzne fotoaparáty a vždy som chcela napredovať. V poslednom čase ma začala baviť aj grafika. Ako cieľ som si vybrala analógovú fotografiu. Vybrala som si tému, názov a štýl knihy, a podľa toho som fotila. Prvý pokus mi nevyšiel, ale na druhýkrát som fotila so sestrou. Rada sa obliekala a bola skvelým modelom, takže sme si to užili a dobre sa zabavili. Bola som spokojná s výsledkom a tým, ako som to celé vymyslela. Potom som začala pracovať na grafike, ktorá nemala byť zložitá. Zvolila som si farby, s ktorými som pracovala. Môj brat, ktorý je grafický dizajnér, mi v tomto veľmi pomohol ako mentor. Fotenie a grafika ma bavili a chcem sa im venovať aj v budúcnosti.

Ktorý z cieľov ťa najviac bavil?

Najviac ma bavilo Dobrovoľníctvo, pretože ma napĺňalo. Zároveň som si užívala aj fotenie – celý proces tvorby bol pre mňa veľmi inšpiratívny.

Akú tvoju osobnú vlastnosť program rozvinul?

Často som mala tendenciu nechávať veci na poslednú chvíľu. Program DofE ma naučil pravidelnosti. Zlepšila som sa, pretože som nemohla nechávať ciele na poslednú chvíľu a musela som sa im venovať konzistentne.

V čom ťa DofE pripravilo na budúcnosť?

Naučila som sa dodržiavať termíny a nebáť sa skúšať nové veci. To, čo na prvý pohľad vyzerá ťažké, nemusí byť také náročné, ako sa zdá. Záleží na tom, ako sa človek postaví k svojim cieľom. Niekedy je dôležité brať veci s väčšou ľahkosťou.

Aký je tvoj najväčší zážitok z programu?

Určite Expedícia a ten moment, keď sme dorazili do cieľa. Na Expedícii sme sa skvele zabávali, aj keď nás boleli chrbty a nohy.

Čo ti bude DofE ešte dlho pripomínať?

Určite turistika a otlaky na nohách! (Smiech) A samozrejme aj knihy s fotkami a grafikami – chcem v tom pokračovať. Vždy si spomeniem na to, že prvú knihu som vytvorila pre DofE.

Kto ťa najviac motivoval na tvojej DofE ceste? 

Motivovali ma moji kamaráti, s ktorými som sa do programu zapojila. Rozprávali sme sa o tom, ako sa nám darí plniť jednotlivé ciele, a spoločne sme sa venovali Dobrovoľníctvu. Veľkou motiváciou boli aj naše pani profesorky Zuzka Bezáková a Sylvia Ševčíková, ktoré sa o nás vždy úprimne zaujímali.

Aké najťažšie výzvy si prekonávala počas plnenia cieľov? 

Najväčšou výzvou pre mňa bolo, keď sa mi prvýkrát nepodarilo fotenie a musela som vymyslieť, ako pokračovať ďalej. Náročná bola aj Expedícia s ťažkým batohom, ale napokon som to zvládla. Rovnako mi robilo problém dodržiavanie termínov a zapisovanie do Online Record Book.

Ako sa počas absolvovania programu menili tvoje schopnosti a zručnosti? 

Vyskúšala som si veľa nových vecí a všetko mi to veľa dalo. Naučila som sa, že keď sa vyskytne prekážka, treba reagovať rýchlo a nepanikáriť.

V čom sa zmenilo tvoje vnímanie seba samej po týchto zážitkoch? 

Zistila som, že keď sa do niečoho pustím, dokážem to dokončiť. Naučila som sa nevzdať sa napriek prekážkam a viac si veriť, pretože som videla, že to nie je jednoduché a nie každý to zvládne.

Spomínala si viaceré priateľské vzťahy, ktoré si mala počas svojej DofE cesty. Ako ťa ovplyvnili tieto priateľstvá?

Počas Dobrovoľníctva sme tvorili pevnú skupinku, všetko sme spolu zdieľali a veľmi nás to bavilo. S Viktorom, s ktorým sme spolu tancovali, sa poznáme od detstva, a DofE upevnilo náš vzťah. Na Expedícii som bola s Barbarou a Tamarou, mladšími dievčatami zo školy. Doteraz, keď ich stretnem, máme si o čom rozprávať. Na Expedícii sme sa všetci dobre bavili a smiech nám pomáhal. Nafotila som vtedy veľmi pekné fotky, ktoré som neskôr využila  v prezentácii. Naším cieľom bolo natočiť dokument „Expedičné prípady“. Dokonca som sa pri strihaní videa strápnila, keď som potrebovala vtipný záver, a tak som použila seba. Tvorba takéhoto videa ma veľmi bavila a veľa sme sa pri tom nasmiali. Neviem si predstaviť, že by som šla na Expedíciu s niekým iným.

Ak by si mohla spraviť niečo inak, čo by to bolo? 

Všetko bolo tak, ako malo byť. Dobrovoľníctvo ani talent určite neľutujem. Zistila som, že tanec nie je úplne pre mňa. Hoci som si vždy splnila cieľ a veľmi ma to bavilo, možno ma to pri tanci držalo najmä kvôli kamarátom. Vďaka DofE som zistila, že je lepšie rozvíjať sa v činnostiach, ktoré ma bavia ešte viac a v ktorých som lepšia.

Boli tvoje očakávania o DofE iné ako realita? 

Naša Vedúca nám na začiatku hovorila, že to bude náročné a že to nemusí byť pre každého. My sme boli odhodlaní a nebáli sme sa. Bolo to ťažké, ale všetko sa dalo zvládnuť a som rada, že som sa do DofE zapojila.

Čo by si odkázala niekomu, kto zvažuje zapojiť sa do DofE? 

Určite odporúčam ísť do toho a nebáť sa. Všetko sa dá zvládnuť. Super je, ak sa zapoja aj kamaráti, aby ste sa mohli vzájomne motivovať a podporovať. Ak sa však kamaráti nezapoja, cez DofE určite spoznáš nových ľudí. Získaš veľa nových skúseností, naučíš sa o sebe veľa a zdokonalíš sa.