Všetko, čo rozvíja náš charakter, stojí za úsilie a čas

Ako si s DofE začala? Čím ťa program zaujal?

Program DofE na našu školu priniesli žiaci. Kolegyňa ma zavolala k riaditeľovi, aby som si vypočula predstavenie programu DofE. Zo začiatku som pomáhala so Športom, keďže som primárne telocvikárka. Zapojilo sa sedem kolegov a zo mňa sa napokon stala aj Koordinátorka.

Teraz nám DofE na škole funguje skvele, ale začiatky boli náročnejšie. Som veľmi vďačná, že tento projekt prišiel na našu školu, pretože mi dáva nesmierne veľa. DofE je výnimočné v tom, že posúva dopredu nielen mladých, ale aj nás učiteľov. Myslím si, že všetko, čo rozvíja náš charakter, stojí za to úsilie a investovaný čas. A DofE je presne také.

Ako teraz funguje DofE na vašej škole? Aký bol váš posledný nábor?

Tento nábor bol trochu iný. Po online stretnutí s naším DofE programovým manažérom sme sa namotivovali a rozhodli usporiadať DofE Day. Predtým sme nič také nerobili, takže tento prvý ročník bol niečo nové a dopadol výborne. V klubovni sme rozložili stan, vystavili fotografie a prehľadne rozpísali všetky oblasti programu. Počas dňa sa pri nás striedali triedy, a väčšinu programu moderovali minuloroční absolventi DofE. Pre ostatných to bolo o to zaujímavejšie a pútavejšie.

Momentálne sme vo fáze prihlasovania a už máme pozitívnu spätnú väzbu od pätnástich žiakov, ktorí by chceli vstúpiť do programu. Niektorí sú už zaregistrovaní a tento týždeň sa stretneme, aby sme dokončili ďalšie registrácie. Sme odborná škola a keď sme boli na oceňovaní v Žiline, zdalo sa nám, že väčšina účastníkov bola z gymnázií. Naši žiaci boli hrdí, že reprezentujú strednú odbornú školu.

Hovorila si, že DofE rozvíja aj teba samú. V čom ťa program posúva vpred?

Keď som nastúpila do DofE, chcela som si sama vyskúšať, či dokážem nastaviť nové ciele a zvládnuť ich plnenie. Stanovila som si vlastné míľniky a snažila sa na nich pracovať. Nebolo jednoduché robiť na troch veciach naraz a popritom sa starať o rodinu. Tak som ich do DofE zapojila všetkých. Môj manžel, aj keď nie je vyškolený Expedičák, chodí so mnou na každú Expedíciu. Je lesník, takže vždy dokonale pozná okolie, čo je veľká pomoc a zároveň to utužuje náš vzťah. Naše deti sa tiež museli prejsť po okolitých kopcoch, aby sme zistili, či sú trasy vhodné pre žiakov.

Aj keď som telocvikárka, nemala som rada beh. Mojím cieľom bolo začať pravidelne behať. Začiatky boli ťažké, ale stálo to za to. Dnes to už nie je povinnosť, ale obrovská vášeň – bez behu si neviem predstaviť ani jeden deň. V dobrovoľníctve som sa tiež stala aktívnejšou a neprestala som s ním. Všimla som si pritom, koľko rôznych príležitostí na dobrovoľníctvo existuje. Vďaka tomu som vedela lepšie zapojiť aj žiakov.

Akému dobrovoľníctvu sa okrem DofE venuješ?

Je to úplne z iného súdka, ale sme štyri manželské páry, ktoré organizujú manželské večery pre ostatných. Tento program vychádza z britského modelu, ktorým sme sami prešli, a teraz ho vedieme. Snažíme sa takýmto spôsobom pomôcť manželom zlepšiť ich vzťah.

Ako DofE podľa teba rozvíja žiakov v súčasnosti aj budúcnosti?

Na DofE je určite skvelé to, že prináša osobnostný progres. Najviac sa mi vždy páčila myšlienka, že do programu sa môže zapojiť každý. Pri školských aktivitách sa často vyberajú tí najlepší – či už v športe, v rôznych zručnostiach alebo vo vedomostiach z jazykov. V DofE je to iné, naozaj sa môže zapojiť ktokoľvek a pracovať na sebe. Porovnáva sa len sám so sebou, svoje začiatky s tým, kde je teraz. To je pre mnohých veľmi motivačné.

Za tých sedem rokov, čo program u nás funguje, sa väčšina našich žiakov zapája práve preto, že chcú niečo dokázať. Je úžasné sledovať, ako prežívajú vlastný úspech. Keď stoja počas oceňovaní na červenom koberci, v ich očiach vidíte radosť, šťastie a pocit, že toto som dokázal/a ja. Takáto skúsenosť im do budúcnosti veľmi pomáha.

Vidím to na mnohých žiakoch a žiačkach, ktorí sú napríklad z náročnejšieho sociálneho prostredia, alebo sú zakríknutí. Program ich dobre socializuje, najmä Expedícia, kde musia spolupracovať a sú odkázaní jeden na druhého.

Myslíš si, že DofE zlepšuje vzťahy na úrovni učitelia a žiaci?

Určite áno. DofE je moja srdcovka a každý rok, keď sú Expedície, tak sa ma vedenie školy spýta, či s tým nejdeme skončiť, lebo ide o veľkú zodpovednosť a v posledných rokoch sa navyše všade zvyšuje riziko stretu s medveďom. Ja som zástanca toho, že mladých ľudí to posilňuje. Ak by DofE chcel na škole robiť čo i len jeden či jedna, stojí to za to. Čo sa týka vzťahov, vidím tam progres u žiakov, lebo si môžu plniť sny. Ja osobne cítim, že mám priestor sa s nimi lepšie spoznať. Už nie som len učiteľka predmetu. Dodnes si s niektorými Dofáčkami a Dofákmi telefonujem aj keď odišli zo školy, alebo ma niektorí zavolajú, len tak, či sa nejdem prejsť a porozprávať. Prípadne ideme na kávičku, zaspomíname, porozprávajú mi o ich nových úspechoch. Stopercentne môžem potvrdiť, že vzťah učiteľ – žiak je osobnejší a priateľskejší, pokiaľ sú mladí zapojení do DofE. 

Na koho z tvojich Dofáčiek či Dofákov si špeciálne hrdá? 

Pred pár rokmi sme mali v programe dievča, pre ktoré bola socializácia náročnejšia. Vďaka Dobrovoľníctvu v DofE, kedy vypomáhala v komunitnom centre, sa viac otvorila a zbavila sa strachu z komunikácie. Okrem toho sa jej podarilo získať štipendium, bez ktorého  by asi nemohla študovať. Teraz je druháčka na vysokej škole a som veľmi rada, že je tam, kde je. Prajem jej len to najlepšie a verím, že raz bude možno aj mojou kolegyňou. Alebo DofE Vedúcou.

Hovorila si, že si učiteľka telesnej a občianskej, ako si sa dostala k povolaniu učiteľky?

K športu som mala vždy blízko. Chcela som sa mu venovať už od strednej školy, ale rodičia sa báli, že sa tým nedokážem uživiť. Potom som mala iné sny – chcela som byť učiteľkou v materskej škôlke, a neskôr ma dlho lákala práca kriminalistky alebo vyšetrovateľky, mali sme to aj v rodine, starý otec mal takéto zaujímavé povolanie. Dnes  však viem, že som na správnom mieste. Učiteľstvo je moja láska a koníček. Som šťastná, že som učiteľka. Každý deň sa teším do práce.

Pamätáš si zaujímavý zážitok z Expedícií?

Zatiaľ sa pohybujeme v okolí Oravy, ktorá je pomerne veľká. Prešli sme od poľských hraníc cez Kubínsku hoľu, Malatinú, Maguru a Oravské Beskydy, skrátka všade, kam sa dalo. Zatiaľ sme nikdy nešli mimo Oravy, ale možno to tento rok vyskúšame. Expedície sú skvelé aj tým, že nás vytiahnu do prírody. Spoznali sme okolité kopce, o ktorých sme nezriedka ani nevedeli, pritom sú nádherné. Často utekáme do Tatier, no krásu máme rovno pod nosom, aj na Orave.

Expedície sú pre mňa veľkou pridanou hodnotou programu. S manželom sa snažíme vštepovať deťom lásku k prírode od malička, ale pre mnohé Dofáčky a Dofákov je Expedícia prvou skutočnou skúsenosťou s prírodou a turistikou. Sú to pre nich výnimočné zážitky. Niektorí majú kopec hneď nad dedinou a nikdy tam neboli. Aj keď musia vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, zbaviť sa mobilov a všetkého, čo majú radi, sú nakoniec nadšení, a často sa potom do prírody vracajú.

Zážitkov bolo veľa. Každý rok absolvujeme niekoľko Expedícií. Jedna vtipná príhoda bola s chlapcom vysokým ako hora, kulturistom, ktorý prišiel s veľkou igelitkou a v nej mal vankúš. Pýtam sa ho, prečo ťahá so sebou vankúš, no a on odpovedal, že pre nočné pohodlie mu to stojí za to. Prežili sme vtedy na Expedícii všelijaké počasie – dážď, vietor, na Kubínskej holi nás dokonca zastihol ľadovec a hneď nato zasvietilo slnko. Vankúš vyzeral presne tak, ako to počasie, a myslím, že na ňom nakoniec ani nespal.

Čo by si odkázala niekomu, kto zvažuje prihlásiť sa do DofE, prečo je dobré sa zapojiť?

Lebo DofE je naj a super! (Smiech) Program rozvíja učiteľov aj žiakov. Pre učiteľov je benefitom najmä zlepšenie vzťahov so žiakmi, ktorí sú po zapojení na úplne inej úrovni ako predtým, žiakov viac spoznávajú. Žiakov DofE naučí stanoviť si ciele, plniť ich, napredovať a podľa mňa to najdôležitejšie – priblíži ich k dobrovoľníctvu. Vidím to na svojej dcére, ktorá je tiež zapojená a je na zlatej úrovni a vnímam, ako ju dobrovoľníčenie rozvíja. Keď začínala na bronzovej úrovni, pomáhala len s maličkosťami a teraz na zlatej úrovni chodí do charitného domu a pomáha tam. Domov prichádza vždy rozžiarená plná jednoduchých všedných zážitkov, ktoré sú vo svojej jednoduchosti krásne. Niekedy len čakám, kedy príde, otvorí dvere a povie mi niečo nové, čo zažila. Je úžasné, keď vám sedemnásťročný človek s láskou rozpráva o tom, čo prežil v takomto prostredí. Neostáva na povrchu, ale ide do hĺbky – až sa niekedy sama zahanbím, kde je ona a kde som ja. To je naozaj krásne.